Osobnosť a vzťahy

28 000. Je to veľa alebo málo? Keď sa ľudí pýtam, povedia „dosť“. Vtedy ešte nevedia, že mám na mysli priemernú dĺžku života ľudí na Slovensku. 28 tisíc dní je približne 78 rokov života. Nie je to tak veľa a nie je jedno ako ich strávime.

„Možno sa mi pošťastí a nájdem si toho pravého.“ Poznáte to? Ak je človek dospelý, tak sa mu nie „pošťastí“ ale je šťastný! V slove „pošťastí“ vnímam existenciu zadných vrátok. „Snáď sa mi nejako bude dariť. Alebo nie“. Šťastie je čistý, stabilný stav.
 

„Mám ho rada ako človeka“

Stretávam nesmierne množstvo žien, ktoré prežívajú nešťastné vzťahy so svojimi partnermi. Pýtam sa: „Odkedy cítite, že svojho muža nemilujete?“ Hlava sklonená, pohľad do zeme, začervenanie. Šablónovitá odpoveď znie: „Áno, áno, láska už vyprchala, ale mám ho rada ako človeka, taký je dobrý človek“. Ľudia prezradia o sebe veľmi veľa aj vtedy keď si to neuvedomujú, niekedy nevedia čo hovoria. Čím je človek inteligentnejší, tým dokonalejšie výhovorky a masky používa. Chýba mu však vnútorný pokoj. Daný človek v danej chvíli vyžaruje svoj pokoj, nepokoj. A práve preto sú tieto masky viditeľné a čitateľná je za nimi skrytá bieda. Čím viac sa skrýva, tým je to viditeľnejšie.

„Mám ho rada ako človeka“ je skrývanie sa. „V čom si ho vážite ako muža?“ Na túto otázku dostávam veľmi všeobecné odpovede. Alebo žiadne. Ako náhle sa začneme baviť o mužskosti alebo ženskosti, alebo o podobných témach (vzťahy, láska, úcta…), ľudia sú v rozpakoch. A odpovede neisté. Otázka je intenzívna, ľudia cítia, že „by mali“ dať dobrú odpoveď, ale začervenanie a slzy prezrádzajú veľa.

Emocionálna nezrelosť

Poďme od začiatku. Ako si vytvárame vzťahy? Mladí dospievajúci a neskôr dospelí vo veľkej miere trpia nedostatkom sebadôvery. Toto je základ, ktorý do vzťahu vnášajú. Navonok tak nevyzerajú, pretože nosia značkové veci, starajú sa o svoje telo, čiže ten druhý si nič nevšimne, pretože ani nevie, čo by si mal všímať. Jedna zo zákonitostí, ktoré vo vzťahoch fungujú je tá, že podobný podobného si hľadá. Emocionálne nie sú dospelí. Kto však nie je dospelý, ten sa bude cítiť neisto, hlavne vtedy, keď potrebuje zodpovedne prijímať sériu rozhodnutí. Jeho reakcie budú kŕčovité. V oblasti vzťahu sa to prejaví nasledovne: „Ja budem mať pekný vzťah vtedy, ak sa budem o svojho partnera opierať a spolu vytvoríme jeden celok.“

Adekvátne prežívanie role ženy alebo muža súvisí s uvedomením si dospelosti. Nie racionálnej (dovŕšenie 18 rokov veku), ale emocionálnej. Ak niekto nedokáže byť emocionálne zrelý, čiže dospelý, ako môže adekvátne prežívať rolu kvalitnej ženy alebo kvalitného muža? Nestane sa tak. Iba to tak bude navonok vyzerať. Túžby však sú, pretože by chceli byť silné, pokojné, žiť šťastne, ale nepripúšťajú si s tým spojenú prácu na sebe.

Naši rodičia sa prestali usmievať

Deti si osvojujú neautentické vzorce správania od rodičov. Keď sa pozrieme okolo seba, je výnimočné vidieť šťastné rodiny. Je výnimočné vidieť usmievavých ľudí. Navonok ukazujú akí sú spolu šťastní, vo vnútri však ich vzťah hnije. Na uliciach je vidieť obrovské množstvo nešťastných, zlomených ľudí.

Naši rodičia nás nepripravili na zodpovedný život v dnešnej digitálnej dobe. Ale môžu za to, ako sa nám darí v dospelosti? Nie. Je to náš život. Aj deväť, desaťročné dieťa je zodpovedné za to, ako odpovedá pani učiteľke pred tabuľou. Nie rodičia odpovedajú. Je to malá detská zodpovednosť, ale je. Postupne, keď dospievame, zodpovednosť rastie.

Dieťa kopíruje rodičov

To, čo sme skopírovali od rodičov, od okolia, čo všetko sme sa naučili, nesieme do vzťahu. Rodičia ukazujú deťom, ako žije „šťastná“ rodina. Dvaja vo vnútri nešťastní ľudia, málo sebavedomí, ktorí sú spolu, lebo sú zvyknutí. Otec pije, matka uzavretá do seba. Dcéra sleduje a osvojí si tento model „šťastného“ vzťahu. Je presvedčená, že takto to je dobré. Neuvedomuje si iné možnosti. Koľko klamstiev sa naučí, kým dospeje? Ak platí zákon príťažlivosti, akého partnera si bude v živote vyberať?

Dcéra dospieva a je zvedavá. Matka, keďže žije kvôli „musím“, povie: „Vieš, preto sa nerozvediem s tvojím otcom, pretože… to aj tak nepochopíš. Keď budeš väčšia, tak to pochopíš“. Klame seba a klame svoju dcéru. Čo táto veta znamená v preklade? Že matka želá svojej dcére rovnako nezmyselný život, aký má ona sama. A keď dospeje, bude žiť v rovnakom vzťahu, ako jej matka, bude sa opierať o druhého. Čiže pokrytec a klamár vychová zo svojho dieťaťa rovnakého klamára a pritom si myslí o sebe, aký je skvelý rodič. Keď dcéra dospeje, zistí, že „preboha, aj ja som taká istá nešťastná, ako moja matka…“. Prežíva svoje vlastné peklo. A vtedy to pochopí? Nie. Rozhodne sa inak? Nie. Nechce žiť život slobodného, dospelého človeka. Uteká od reality. Uteká od zodpovednosti vysloviť nahlas, že za toto všetko je zodpovedná ona. „Iní za to môže, nie JA!“

Budovanie sebadôvery

Pravidelné utekanie od reality (napr. nepriznanie si nešťastného vzťahu) bude spôsobovať neúspechy. Tieto neúspechy potom vplývajú na našu osobnosť a sebadôveru. My však máme strach z neúspechu. Strach v ľuďoch spôsobuje to, že nedokážu byť hrdí na seba. Sebadôvera je vždy spojená s úspechmi a neúspechmi. Ak prežívame veľa zdaru, tak sa budeme cítiť dobre vo svojej koži. Úspechy sú závislé na výzvach, ktoré s istou dávkou energie buď zvládnem alebo nezvládnem. Ak sa niekto púšťa do malých výziev, bude prežívať malé úspechy, ktoré môžu prejsť do rutiny a z toho nevzniká dostatočná sebadôvera. Ak sa niekto pustí do veľkých výziev, z ktorých má strach, bude si budovať dostatočnú sebadôveru. Tá z neho bude vyžarovať a bude sa obklopovať podobne zrelými ľuďmi. Do vzťahu bude vstupovať sebavedomý, emocionálne zrelý, dospelý a zodpovedný človek. Je viac než pravdepodobné, že si nájde podobného partnera.

Naša zodpovednosť

Za náš život si môžeme sami. Naša osobnosť je sčasti určená genetikou a z veľkej časti rozvojom seba. Sloboda nie je to, že sme zodpovední, sloboda je to, že máme možnosť žiť zodpovedne. To, že máme možnosť vybrať si minimálne z dvoch rozhodnutí. Vždy máme na výber. Pominie „musím“, „mal by som“, „povinnosti“, máme šance a možnosti. Môžeme sa rozhodnúť žiť iný život. To je sloboda.

Ak viem, že som človek, že som omylný, uvedomujem si, že v mojom živote sa môže udiať aj niečo také, s čím som nerátal. Vtedy však neutekám od bolesti, nenechám sa prevalcovať strachmi, ale večer si ľahnem a porozmýšľam, čo som mohol spraviť inak? Nič, dal som do toho všetko. Naučil som sa z toho a kráčam ďalej. Ak dokážem vysloviť: „Ja som za toto všetko zodpovedný“, tu začína proces učenia sa a ponaučenia.

Ďalšie príspevky