Blog

KONFERENCIE: Kiwi, kivi, KiVy

Lucia Bacíková

11. december 2019

Dĺžka čítania: 6 min.

Prečítané: 1,192 x

Kiwi alebo kivi ako vtáka alebo ovocie zrejme už poznáte. Ale počuli ste už o KiVy? Že nie?
V skratke KiVy je ukrytý názov Konferencie Inovatívneho Vyučovania. Túto podnetnú konferenciu plnú nápadov a príkladov dobrej praxe už po druhý raz organizovala nezisková organizácia Indícia. Prvý raz sa učitelia, budúci učitelia a nadšenci inovatívneho vzdelávania takto stretli na jar 2019 na Pedagogickej fakulte UK a druhá KiVy konferencia sa konala 20.11. 2019 na Prírodovedeckej Fakulte.

Cieľ a zámer konferencie KiVy

Cieľom, zámerom a poslaním KiVy je sieťovanie škôl, učiteľov a zdieľanie metód. Budúci učitelia majú možnosť inšpirovať dobrými príkladmi z praxe od skúsenejších kolegov. Výber je naozaj bohatý. Prednášky či workshopy prebiehajú naraz v troch miestnostiach a niekedy je naozaj ťažké rozhodnúť sa na ktorú ísť. Posúďte sami. Na výber boli prednášky a workshopy aj na tieto témy:

  • motivácia a rozvoj sebaregulácie,
  • výber učiva, prostriedkov a metód pri výučbe,
  • rozvoj pedagogickej spôsobilosti,
  • formovanie postojov a budovanie integrity žiaka v triede,
  • rozvoj kritického myslenia,
  • dávanie a prijímanie spätnej väzby,
  • …a mnohé iné.

Pomyselnou čerešničkou na torte bolo predstavenie vzdelávacej skupiny Edulienka – otočme školu o 180 stupňov. Počas skvelého interaktívneho workshopu mali budúci učitelia možnosť zažiť jej atmosféru a popri tom aj diskutovať s učiteľmi z Edulienky.

Ťažko vybrať z množstva zaujímavých príspevkov len pár, ale pokúsim sa. Budem hovoriť o motivácii, dôvere či vzťahu žiaka a učiteľa.

Martin Kuruc z Pedagogickej Fakulty UK hovoril o tom Ako motivovať dieťa, prečo učiť inak, čo podporovať u detí a prečo “dôvera neexistuje”.

Všetci sa asi zhodneme v tom, že učenie je vnútorná potreba. Inak by sme sa nenaučili sedieť, chodiť, či rozprávať. Ide o vnútornú motiváciu.

Je vôbec potrebné motivovať dieťa? A ak áno, tak ako?

Najjednoduchšie sa to dá vysvetliť na príklade malého dieťaťa. Čo je potrebné k tomu, aby sa naučilo sedieť, chodiť, rozprávať?

Okrem toho, že musí byť pripravené fyzicky a neurologicky, musí tu byť vzťah. Vzťah k matke a otcovi (alebo osobe starajúcej sa o dieťa), ktorí dávajú podnety, poskytujú bezpečie, rozprávajú sa s dieťaťom.

A čo chodenie? Keď je dieťa pripravené začne skúšať, skúsi a spadne, vstáva, ide okolo stola, skúsi znova, znova padne. No už po niekoľkých pokusoch spraví prvý krok a potom ďalší a ďalší. Až nakoniec chodí, behá, skáče.

Aká bola úloha nás dospelých? Ako sme dieťa motivovali, aby začalo chodiť, rozprávať? Bolo vôbec potrebné motivovať ho zvonku?

Potrebný bol vzťah a podmienky na to, aby samo mohlo rozvíjať kompetenciu byť schopné a samostatné a tým sa motivovalo vnútorne samé. A nechali sme ho robiť chyby.

A teraz si predstavme situáciu, keď sa dieťa učí v škole písať alebo čítať. Prečo tu narážame na strach z odovzdania zodpovednosti? Prečo máme strach odovzdať zodpovednosť deťom? Podporujeme deti v odvahe experimentovať? Necháme ich robiť chyby? Rozumieme im, ich potrebám a záujmom, vytvárame bezpečné prostredie, máme so žiakmi vzťah?

V roku 2017 bol v Centre pedagogického výskumu UK realizovaný výskum motivácie na vzorke 1550 detí.  

Viete koľko detí sa učí z vnútornej potreby, motivácie?

Iba 7% detí odpovedalo, že sa učí, lebo ich to baví, 20% v tom vidí pre nich samotných zmysel,  33% chcú pochvalu, resp. sa nechcú hanbiť, 40% sa chce vyhnúť trestu.

Teda učenie cez strach v prvom rade nie je možné, súvisí to s funkciou mozgu. Keď sa bojíme, tak sa nemôžeme učiť. Mozog v prípade strachu alebo ohrozenia prepína na nižšie úrovne svojej činnosti a vtedy sa efektívnosť výkonu v oblasti učenia prudko znižuje a dokonca sa celý proces učenia môže zablokovať. (TUREK, Ivan: Didaktika, s. 350)

Čo sa teda vôbec učíme, keď máme strach?

Prestávame sa učiť. Už nemáme vnútorné ciele, nedochádza k osobnému rastu, ALE nasledujeme vonkajšie ciele. Čakáme odmenu či pochvalu na základe čoho si budujeme imidž. Neskôr finančný úspech či moc.  A ako sa vonkajšie ciele a tlak neustále zvyšujú, prestávame ich stíhať napĺňať. A čo sa deje potom? Rezignácia, vyhorenie, depresia.

Akému posolstvu sa deti takto “učia”?  Čo sa učia, ak sa učia, aby sa vyhli trestu alebo aby sa nemuseli hanbiť?

Učia sa dôverovať, veriť sami sebe? Nie je sebadôvera či viera vo svoje schopnosti  jednou z kľúčových kompetencií potrebných pre spokojný a zmysluplný život?

A keďže deti sa učia pozorovaním, najlepšie je ísť im príkladom. Teda veriť, dôverovať samým sebe. A prestať mať strach. Až potom môžeme dôverovať deťom, potom oni neprestanú dôverovať samým sebe. A o to by nám dospelým predovšetkým malo ísť. 

Páčil sa vám tento článok? Prihláste sa do odberu noviniek a nenechajte si ujsť žiaden nový príspevok.

Pre všetkých nových odberateľov sme prichystali DARČEK!

Ďalšie príspevky