Jazyk ako priestor domova

Jazyk ako priestor domova. Tak znel názov Konferencie pri príležitosti Medzinárodného dňa materinského jazyka, ktorú 14. februára 2020 organizovala BIBIANA – Centrum detskej literatúry, čítania a SK IBBY (Slovenská sekcia Medzinárodnej únie pre detskú knihu)

Čo sa vám vybaví, keď sa povie domov? Je to rodina? Pokoj? Bezpodmienečné prijatie? Spolupatričnosť? Bezpečný prístav? Miesto, kde viem, že sa vždy môžem vrátiť?  A aké miesto tam má jazyk? A ako vlastne súvisí jazyk s domovom?

Jazyk je prostriedkom dorozumievania, výmeny a sprostredkovania informácií, ale aj, alebo možno hlavne, prostriedkom prenášania EMÓCIÍ.

A toto bol pre nás dôvod, prečo sme, aj napriek vysokej úrovni ovládania cudzieho jazyka a jeho štúdiu na vysokej škole a napriek alebo skôr vďaka pedagogicko-psychologickému vzdelaniu a nezanedbateľnej dávky intuície, nezvolili dvojjazyčnú výchovu našej dcéry. Neviem si totiž celkom dobre predstaviť, že  by som sa dopredu učila riekanky či básničky v cieľom jazyku a potom bez sprostredkovanej emócie ich posúvala dcére. A už vôbec si neviem predstaviť ako by som sa prihovárala malému bábätku v jazyku, ktorý nie je pre mňa prirodzený. Ruku na srdce, ako by ste preložili zdrobneninky typu: chrústiček, chrobáčik, ňuňuňu a citoslovcia, teda slová, ktoré už v názve majú, že slúžia na vyjadrenie citov a emócií hovorcu.

Dieťa na to, aby sa zdravo rozvíjalo, musí zažiť hlásky, citoslovcia a slová s emóciou a vzťahom. Bez emócií a vzťahu to jednoducho nejde. Dieťa si vytvára cez mamu celý svet, mama preň znamená celý svet, je preto dôležité, aby stimuly boli postavené na osobnom vzťahu, ktorý je podľa môjho názoru možný len cez materinský jazyk. Pre správny vývoj je dôležité, aby dieťa zažilo hlas svojej mamy v celej emócii.

Materinský jazyk je materinským aj preto, že je prostriedkom poskytovania zázemia, bezpečia a istoty a už spomínaných EMÓCIÍ.

V každom jazyku (etniku) sú detské riekanky, básničky, pesničky a slovné hračky, ktoré patria len danému jazyku a nesú v sebe konkrétnu emóciu, tradíciu a hodnotu. Nemá význam a zmysel ich teda prekladať.

Iste existujú rodiny, pre ktoré je bilingvizmus úplne prirodzený. Tu mám na mysli rodiny, kedy materinský jazyk každého rodiča je iný a každý rozpráva na dieťa a s dieťaťom svojím materinským jazykom. Toto je tá najprirodzenejšia forma akou si dieťa osvojí ďalší jazyk, prípadne jazyky. (príklad: mama rozpráva po slovensky, otec po španielsky a rodičia medzi sebou anglicky, prípadne žije táto rodina v Anglicku a sú tak vystavení ďalšiemu jazyku a hlavne PROSTREDIU, kde ten jazyk môžu alebo musia používať).

Existuje ale aj intenčný bilingvizmus, kedy sa napríklad jeden z rodičov, väčšinou otec, rozhodne na základe výbornej úrovne ovládania jazyka (čo je, ale často žiaľ len pocit či domnienka) hovoriť na dieťa v cudzom jazyku. Ak má  byť tento model úspešný, chce to obrovskú dávku odhodlania, aby sme neskĺzli, respektíve prirodzene neprepli do svojho jazyka. Ako však dieťa rastie, vníma to, že otec naň hovorí anglicky, ale s mamou, so starými rodičmi, v obchode, vonku hovorí s ľuďmi po slovensky.

Úskalia a ďalšie formy intenčného bilingvizmu opísal Jozef Štefánik vo svojej monografii Intenčný bilingvizmus ako aj v knihe Jeden človek, dva jazyky. Téme bilingvizmu sa venuje aj Zlatica Jursová Zacharová.

My sme pri výchove našej dcéry zvolili náš vlastný situačný bilingvizmus, ktorý u nás funguje, tak, že isté rozprávky – Frozen, Peppa Pig, Mickey Mouse, Sleeping Beauty…dcéra pozerá od úplného mala výlučne v angličtine. K daným rozprávkam máme knižky, omaľovanky apod.,  ktoré sú tiež len v angličtine. Takto sme vytvorili referenčné osoby, v tomto prípade postavičky z rozprávok, ktoré spája automaticky s angličtinou. Deti radi hrajú divadlo, hrajú sa na rozprávku, ktorú práve pozerali a rozdeľujú roly. Dcéra sa takto úplne prirodzene hrala na tieto rozprávky v angličtine a my, ktorí sme dostali úlohu hrať istú postavičku z rozprávky, sme tiež v tejto situácii prešli do angličtiny a brala to úplne prirodzene.  Brala to ako súčasť deja, boli sme vtedy v rozprávke, samozrejme aj s kostýmami, ktoré len umocnili stotožnenie sa s tým, že toto je svet, v ktorom sa hovorí po anglicky. Úplne prirodzene potom použila frázy z rozprávky aj v inej situácii. Pamätám si, keď sme išli  na dovolenku a ona v lietadle ako 2 a pol ročná ukazovala plyšovej Peppe Pig niečo cez okno a použila presne tú istú frázu ako v rozprávke Peppa Pig. Po príchode na izbu zase automaticky povedala:  Let´s go to the beach.  No a pesničky z Frozen v jej podaní u nás zneli hádam 2 roky.

Pozrime sa trocha na to, ako si dieťa osvojuje materinský jazyk. Skúste si, vy ktorí máte už väčšie deti spomenúť, ako začali vaše deti rozprávať. Najskôr to boli zrejme nekonečné pokusy o napodobňovanie vášho výrazu tváre a vašich úst a nakoniec sa podarilo vydať prvý zvuk. Spomínate si na to? Možno nie úplne presne, ale čo si iste pamätáte bola EMÓCIA.  Nasledovali ďalšie a ďalšie pokusy o napodobňovanie, prišli prvé slabiky a slová, neskôr vety a potom nikdy nekončiace otázky.

Čo všetko, okrem emócií,  ovplyvňuje rozvoj reči u dieťaťa? Nepochybne sem patrí aj HUDBA.

Vplyv hudby má jednoznačný súvis s vývinom reči, pomocou hudby dochádza k napodobňovaniu zvukov, hudba pozitívne vplýva na vývin reči u detí. Hudba sprostredkúva emócie a tie sú alfou-omegou alebo korením všetkého.

S hudbou jednoznačne súvisí POHYB, ktorý je pre rozvoj reči takisto dôležitý. Pomocou pohybu dokážeme sprostredkovať zvuk, emóciu, obraznosť,  predstavivosť. Je vedecky dokázaný vplyv pohybu na vývin neurónových synapsií. (Napríklad NTC metóda.)

Nezanedbateľný vplyv na rozvoj reči a materinského jazyka má aj ŠKOLA. Materinský jazyk treba jednoducho rozvíjať neustále, nadobudnutím zručnosti rozprávať to nekončí. Slovenský jazyk patrí medzi najneobľúbenejšie predmety, čo znie prinajmenšom veľmi zvláštne, keď si uvedomíme fakt, že je to náš materinský jazyk a teda niečo, čo sme sa neučili, ale osvojili sme si ho. Kde je teda chyba? Možno to bude v spôsobe a systéme vzdelávania. Nebehá vám ešte aj teraz v dospelosti mráz po chrbte pri spojení POVINNÉ ČÍTANIE? Možno by stačilo učiť deti literatúru od najnovších autorov, učiť ich TU a TERAZ. Vzbudzovať u nich záujem o čítanie, resp. ho prehlbovať.

Čítanie je totiž získaná zručnosť. ,,Čítanie buduje cesty (nielen v mozgu). Čítanie je auto,  ktoré nás vedie.“

Preto má, podľa mňa obrovský význam, keď rodičia deťom večer pred spaním čítajú, a to aj vtedy, keď už samé vedia čítať. Nejde tu len o samotné čítanie alebo o budovanie vzťahu k čítaniu, ale ide hlavne o vzájomný vzťah, emócie a pocit domova … A tu je možno odpoveď na otázku zo začiatku tohto blogu.  ,,Ako súvisí jazyk s domovom?“

V neposlednom rade majú na rozvoj reči vplyv aj MÉDIÁ. Aký, nechám už na posúdenie každého z nás.

Ďalšie príspevky